Články o histórii    Skladba mestskej hotovosti na začiatku 17. storočia

Skladba mestskej hotovosti na začiatku 17. storočia

 

Pôvodný článok vychádza zo zoznamu vojenskej hotovosti mesta Mayen z roku 1609. Popisuje teda situáciu v nemeckom prostredí (v miere, do akej ho možno považovať za typický príklad), ktoré ovplyvňovalo aj vojenstvo v Uhorsku.

 

Pôvodný dokument obsahuje zoznam občanov, ktorí mali slúžiť v hotovosti, a ich hodnosť resp. zaradenie:

 

Rotmajster, práporčík, furiér (zásobovač), 2 bubeníci, pisár. 6 halapartníkov 6 vojakov s bojovými mečmi (teda obojručnými mečmi – pozri nižšie) 20 pikanierov 47 mušketierov 105 obyčajných strelcov

Zoznam je zaujímavým pohľadom na zloženie mestských vojenských jednotiek na začiatku 17. storočia.

O brneniach

V zozname hotovosti mesta Mayener sa nikde nehovorí výslovne o ochrane tela, či prilbách. Napriek tomu je takmer isté, že muži nejako chránení boli. Zbroj bola rozšírená, najmä u pikanierov a vojakov s inými zbraňami, určenými primárne na boj zblízka. Helma bola minimom, hrudný pancier pravdepodobný. V listine je jediná výnimka – pri mene jedného z pikanierov sa uvádza „vo vlastnej zbroji“. Neznamená to, že mal ako jediný z 20 pikanierov zbroj. Mohlo to poukazovať na fakt, že on mal vlastnú zbroj, ostatní ju dostali z mestskej zbrojnice.

O mušketieroch a obyčajných strelcoch

Zoznam odlišuje mušketierov od „obyčajných strelcov“, a robí to pravdepodobne na základe ich hlavnej zbrane. Mušketieri niesli mušketu, ťažkú palnú zbraň, ktorá mohla mať až 10 kilogramov a 1,7 metra. Pri streľbe sa musela opierať o furketu, ich výstroju patril bandalier. Účinnosť i dostrel muškety boli väčšie, než u „obyčajnej pušky“, jej ovládanie si však vyžadovalo výcvik. Je preto pravdepodobné, že ju niesli len muži s určitými skúsenosťami, a zodpovedajúcou fyzickou silou. Ich vojenská hodnota bola potom prirodzene vysoká.

Zmienku o „obyčajných strelcoch“ možno nájsť aj vo vojenskom cvičebnom poriadku Jacoba de Gheyna „O výcviku armád. O hlavniach, mušketách a kopijach...“, vydanom prvý krát v roku 1607. Namiesto muškety majú „obyčajní strelci“ iba „hlaveň“ (nemecky Rohr). Na ilustráciách je vidno, že „hlaveň“ sa vo všeobecnosti podobala na mušketu, bola však menšia. Mohla mať kaliber 14 až 16 milimetrov a dĺžku okolo 1,4 metra, bola teda asi o tretinu až polovicu ľahšia, než mušketa.(Príkladom je táto zbraň, ktorej originál bol vyrobený v roku 1607 v Norimbergu. Má kaliber 16 milimetrov, dĺžku 136 cm (z toho hlaveň 97,5 cm) a váhu 3,5 kg.) Strelec tak nemusel používať furketu a mal väčšiu mobilitu. Okrem toho, na rozdiel od mušketierov nemal podľa de Gheyna prach v bandalieri, ale vo veľkej prachovnici. „Hlaveň“ teda označuje zbraň, ktorá sa dnes najčastejšie nazýva arkebúzou.

Niekoľko ukážok z de Gheyna:

•  Mušketieri: obrázok 1, obrázok 2, obrázok 3, obrázok 4 (na ktorom je zreteľná šnúra na furkete, prevliekaná okolo zápästia), obrázok 5 (vidno na ňom, ako pri nabíjaní visí furketa na šnúre na ľavom zápästí)
• Obyčajní strelci: obrázok 1, obrázok 2, obrázok 3

Strelci formovali ľahšie, pohyblivé jednotky, počas tridsaťročnej vojny sa využívali najmä pri obrane hradieb, pevností (čo môže vysvetľovať ich vysoký počet v hotovosti mesta Mayen). Ľahšie zbrane mohli ovládať aj mladší, fyzicky slabší, či menej skúsení vojaci.

Samostatné zmienky o „obyčajných strelcoch“ však v priebehu prvej tretiny 17. storočia miznú. V spise Oppenheima (Umenie pešieho boja) z roku 1615 sa spomínajú len krátko, v knihe Petera Isselburga z roku 1620 ich už nenájdeme vôbec (čo neznamená, že hneď vymizli aj z bojísk). Potom, ako švédsky kráľ Gustáv Adolf II zaviedol v roku 1624 ľahší, modernejší typ muškety, ktorá vážila asi 4,5 – 5 kg, a neskôr ju prebrali aj cisárske jednotky, „obyčajní strelci“ ako samostatné jednotky z poľných bitiek postupne vymizli.

Staršie zbrane sa používali aj ďalej, pokiaľ boli funkčné. V mestských jednotkách sa objavovala „hlaveň“ až do konca 30-ročnej vojny.

O pikách

Pikanieri tvorili dôležitú časť mnohých európskych armád 16. a 17. storočia. Taktiku masívneho nasadenia pikanierov zdokonalili landsknechtské jednotky v 16. storočí. V priebehu 16. storočia boli pikanieri v čoraz hojnejšom počte dopĺňaní strelcami z arkbúz, neskôr muškiet. Španielska tercia, najčastejšie 50 mužov široká a 30 mužov hlboká, s pikaniermi v strede radov a muškatiermi na rohoch, bola prebraná vo viacerých európskych krajinách.

V 16. storočí bojovali pikanieri často muž proti mužovi. Až do polovice 17. storočia preto bývali chránení hrudným a chrbtovým pancierom so šosmi a otvorenou prilbou. Okrem piky mali aj pobočnú zbraň, napríklad meč (rapír), dlhý nôž, alebo dýku. Ak sa zrazili dve pikanierske jednotky, dopredu vybiehali halapartníci, alebo muži s obojručnými mečmi, aby prerazili formáciu. Ak pikanier padol, nahrádzal ho muž stojaci za ním. V španielskej tercii už nemožno nájsť žiadne halapartne a dvojručné meče.

Manévrovanie vo veľkých pikanierskych formáciách si vyžadovali intenzívny vojenský dril. Už od konca 14. storočia dopĺňali jednotky bubeníci. Na krajoch formácie stáli rotmajstri (nem. Feldwebel), ktorí prebrali veliace funkcie. Boli vyzbrojení halapartňami, sudlicami či partizánami, ktoré neslúžili len ako odznaky postavenia, ale aj ako „pracovný nástroj“ – ak pikanier nepochodoval vo formácii, musel počítať s úderom plochou stranou zbrane.

Pomer medzi počtom pikanierov a mušketierov sa počas tridsaťročnej vojny menil. S rozvojom jazdeckej taktiky a používaním caracolly klesala účinnosť pikanierov, ako poľnej jednotky proti jazde. V polovici 17. storočia už tvorili vo väčšine armád menej ako tretinu pechoty, stále sú však na odolanie útoku jazdy nevyhnutní. Z bojiska ich vytlačilo až zlepšenie taktiky salvovej paľby a rozšírenie bajonetov v druhej polovici 17. storočia. S poklesom účinnosti na bojisku klesalo aj postavenie pikanierov v armáde, v priebehu Tridsaťročnej vojny už boli postupne považovaní len za ochranné jednotky prideľované k cennejším mušketierom.

Malý počet pikanierov v hotovosti mesta Mayen je prirodzený – pri obrane mestských hradieb neboli až tak dôležití.

O halapartniach a „bojových mečoch“

Dvanásť vojakov mestskej hotovosti bolo vyzbrojených halapartňou, alebo „bojovým“ (teda obojručným) mečom (z nemeckého Schlachtschwert – na tejto linke v poradí: Nemecko začiatok 17. storočia, Nemecko 16. storočie, Škótsko).

Halapartníci boli využívaní na strážnu službu, ale aj v boji zblízka. Minimálne na začiatku 17. storočia teda neplatí, že by bola halapartňa len zbraňou osobných gárd, alebo veliteľským symbolom. Až do konca Tridsaťročnej vojny bola používaná aj v boji, čo dokladajú viaceré dobové popisy. Napríklad Robert Munro, 18. barón z Foulis (+1633), škótsky dôstojník v dánskych službách, vo svojich spomienkach píše: „Keď ide o vytvorenie prielomu, alebo boj zblízka, je halapartňa prvou zbraňou, ktorú by som si vybral.“

Vojaci s útočnými mečmi boli často používaní v špeciálnych akciách, napríklad pri prepadávaní nepriateľských zákopov. Hovorí sa o nich napríklad pri obliehaní Kronachu (1634) a Veste Coburgu (1635). Niekoľko krát sa spomínajú pri obliehaní Regensburgu (1634), kde útočili na švédske brániace sa jednotky, ktoré sa pokúsili vniknúť do cisárskych zákopov.

Príklady

Zloženie jednotky pechoty na začiatku 17. storočia:

• 120 pikanierov
• 120 mušketierov
• 40 strelcov
• 20 halapartníkov

Spolu 300 mužov

 

Wallhausen (1615) uvádza nasledovné počty

• 100 pikanierov
• 160 mušketierov
• 20 halapartníkov
• 20 rondašírov

Alternatíva:

• 120 pikanierov
• 160 mušketierov
• 20 halapartníkov

 

 

 

Článok bol spracovaný na základe textu: DIE MUSTERUNGSLISTE DER STADT MAYEN AUS DEM JAHRE 1609, doplneného o niektoré ďalšie zdroje

Suvisiace clanky:

Krátka história kolieskových pištolí

2 / 10 / 2007

Prijímame nových členov
Nábor nových členov SHŠ Corvus Arma - Havrani z Bratislavy sa uskutoční počas septembra a októbra 2010.[Zobraziť článok]

7 / 7 / 2009

Skladba mestskej hotovosti na začiatku 17. storočia
Článok popisuje skladbu vojenských jednotiek na začiatku 17. storočia a vývoj používania jednotlivých druhov zbraní.[Zobraziť článok]

25 / 3 / 2009

Účinnosť bodov a sekov
Snaha o objektívnosť turnaja v historickom šerme kordom naráža na minimálne dve zásadné prekážky. Pozornosť a objektívnosť rozhodcov v tomto prípade nebudeme riešiť. Zamerajme sa na otázku účinnosti zásahov – kedy sa môže bod či sek považovať za „zásah“ a dokedy je to len priloženie čepele či neškodný škrabanec?[Zobraziť článok]