Články o histórii    Duely – časť druhá

Duely – časť druhá

(pokračovanie článku Duely - časť prvá)

Na stránkach americkej Academie d´Espee sa nachádzajú výňatky z knihy Frederick R. Brysona z roku 1938, The Sixteenth-Century Italian Duel: A Study in Renaissance Social History. Kniha zhŕňa za základe primárnych a sekundárnych prameňov popisy skutočných duelov z Talianska, 16. storočia. Je určite potrebné brať s rezervou, do akej miery popisujú príbehy skutočný priebeh udalostí. Obsahujú však zaujímavé informácie o formách duelov, aké správanie bolo považované za čestné a pod.

V Taliansku sa podľa autora v tom čase rozoznávali tri druhy duelov. Duel pre česť bol bojovaný kvôli skutočnej, alebo domnelej ujme na cti. Mal jasné pravidlá – musel s ním súhlasiť suverén a určiť miesto, kde sa má konať, duelanti sa dohodli, kedy sa súboj končí (prvým zranením, zranením, ktoré vážne obmedzí schopnosť bojovať, či smrťou) a dohliadali naň sekundanti.

Duel pre slávu bol len ukážkou odvahy a schopností duelantov. Hoci sa aj v tomto prípade bojovalo ostrými zbraňami, málokedy bolo cieľom zabiť súpera.

Posledný typ, duel „alla machcia / ala mazza“ bol na rozdiel od predchádzajúcich neformálnym, dial sa odľahlom mieste, často bez pravidiel. Vo svojej dobe býval odsudzovaný a mohol nastať z dvoch dôvodov – suverén nemohol (napr. kvôli neprítomnosti) alebo nechcel prideliť miesto pre formálny duel, alebo šlo o boj, ktorý nebol prísne vzaté duelom, pretože bol zo strany súperov emocionálnym rozhodnutím. (Správny duel mal byť bojovaný bez emócií, mal byť posledným možným opatrením, ktoré si vyzývať vyberie na základe racionálnej úvahy a spravodlivej príčiny.) Bryson píše, že okrem týchto troch základných typov spomínajú doboví autori aj štvrtý, ktorý bol „ako to niekedy bývalo pri turnajoch, formálnym bojom medzi skupinami“.

Divoký neznamená bez pravidiel

Prvý príklad je duelom alla macchia zaznamenaným pôvodne Giambattista Giraldim v spise Ecatommiti. Ukazuje, že aj pri takomto „dueli na divoko“ mohli súperi dodržiavať určité pravidlá:

Obe strany boli zaľúbené do mladej neapolskej ženy menom Licina. Ona sa zaľúbila do Ercola, no Pandonio ho vyzval, aby sa vzdal svojich nárokov, a o nej povedal, že je nestála. Ercole ho následne obvinil z klamstva. Keďže boli blízko príbytku kráľa, nemohli začať bojovať okamžite, a kráľ im okrem toho nepridelil miesto na duel. Pandonio preto povedal, že bude nasledujúce ráno mimo Neapola na mieste, kde sa trénujú kone, a že budú bojovať na koňoch, bez brnenia a len s mečmi.

Nasledujúci deň sa stretli na dohodnutom mieste a keď sa zazreli, popchli kone a bez slova na seba zaútočili. Počas boja Pandoniovi vypadol meč, načo sa Ercole veľkoryso stiahol a vyzval ho, aby zosadol z koňa a opäť si ho vzal... Keď Pandonio opäť vysadol na koňa, a vymenili si niekoľko úderov, Ercole zranil svojho súpera dva krát na hlave a bol by ho nakoniec zabil, ak by niekoľko rytierov, ktorí počuli o súboji, neprišlo a neprerušilo boj. Ercole im povedal, že sa nesnažil Pandoia zabiť a že je spokojný, pretože videli jeho víťazstvo. Pandonio chcel pokračovať v boji, no rytieri s tým nesúhlasili. Keď sa kráľ potom dozvedel, že Licinia miluje Ercoleho, nariadil Pandoniovi aby ich nechal žiť v pokoji. Neskôr, keď sa Ercole stal vojvodom z Ferrary (čo naznačuje, že sa súboj odohral skôr, než v roku 1490, pretože Ercole d´Este bol vojvodom z Ferrary už od roku 1471 do 1505, a na neapolskom kráľovskom dvore sa zdržiaval v období 1445-1460, okrem toho jeho manželkou sa nestala žiadna Licinia, ale Eleonora Aragónska, dcéra neapolského kráľa Ferdinanda I.), a Pandonio prechádzal cez jeho územie, Ercole po neho poslal, prejavil mu veľkú česť a vyhlásil, že je najudatnejším rytierom, proti ktorému kedy bojoval.

Využitie slabosti - nie vždy nečestné

Príklad ďalšieho popisovaného duelu ukazuje, že využitie súperovej slabosti nebolo (respektíve – nebolo vždy) považované za nečestné a odmietnutie duelu pre čiastočnú slabosť nebolo prípustné, „keďže nik by nemal odvolať duel, pokiaľ nie je na smrť chorý“. Popis nasledujúceho od francúzskeho autora Seigneur de Brantôme (resp. Pierre de Bourdeille, 1540 – 1614) a viaže sa k životu slávneho rytiera Bayarda (1473-1524).

Súboj sa odohral medzi rytierom Bayardom a španielskym kapitánom Alonsom de Sotomayor, ktorý bol istý čas rytierovým zajatcom. Po prepustení tvrdil, že sa k nemu nesprávali ako k džentlmenovi, za čo ho Bayard vyzval na súboj. (Trochu iná verzia príbehu sa nachádza v texte George H Powella z roku 1904, ktorý prepísal Brantômeho knihu, základné línie sú však rovnaké.)

Rozdelenie bojiska bolo vyznačené kopami veľkých kameňov. Keďže deulanti boli rytieri, a Bayard trpel horúčkou, prišli na koňoch, no rozhodli sa bojovať peši, pretože Sotomayor prehlásil, že nie je taký dobrý jazdec ako Bayard a keďže si nemohol vybrať zbrane, malo by byť po jeho. (George H Powell cituje údajné Bayardove slová, že „žiaden muž nemôže odvolať duel, pokiaľ nie je na smrť chorý“.) Bojovali rapierom a dýkou a mali brnenie pozostávajúce z prilby a nákrčníka. Obaja pokľakli pred zápasom k modlitbe a Bayard si ľahol, pobozkal zem a vstal, po čom urobil znamenie kríža.

Bayard pokojne prišiel k svojmu súperovi, „ako keby tancoval v paláci s dámami“, píše Brantôme. Sotomayor sa ho opýtal na cieľ a Bayard prehlásil, že chce brániť svoju česť. Bojovali istý čas, keď Sotomayor urobil výpad, ktorým minul, a Bayard „prebodol jeho hrdlo tak hlboko, že nemohol vytiahnuť rapier“, Sotomayor potom s Bayardom zápasil a obaja padli na zem. Bayard v tejto pozícii priložil svoju dýku Sotomayorovi do tváre a vyzval ho, aby sa vzdal, alebo umrel, no Sotomayor už bol mŕtvy.

Bayard vyslovil veľkú ľútosť, že nebol schopný poraziť Sotomayora živého, potom si kľakol a vzdal vďaku Bohu a tri krát pobozkal zem. Potom odniesol telo z bojiska a dal ho Sotomayorovmu sekundantovi a šiel do kostola vzdať vďaku za božskú priazeň...

Brantôme dodáva nasledujúce poznámky. Bayardova choroba ho nemohla ospravedlniť z boja, pokiaľ nebol pripútaný na lôžko a nestarali sa o neho doktori, alebo pokiaľ nebol pár dní pred dňom určeným na duel vážne zranený v bitke. Sotomayor mal okrem toho právo využiť pre svoju výhodu Bayardov stav, keď sa rozhodol bojovať pešo. Oplatí sa poznamenať, že Bayard nevyužil svoje právo nechať telo na bojisku, alebo ho odtiahnuť za jednu z rúk či nôh, s o nič väčším množstvo úcty, než aký by sa preukázal psovi, či kusu dreva.“ (Bayard bol považovaný súčasníkmi za ukážku rytierskych cností a mal prezývku „Dobrý rytier“.)

Do kedy trvá súboj

Nasledujúci príklad z knihy Fredericka R. Brysona ilustruje, že súboj o česť mohol ponúknuť vyzývateľovi plnú satisfakciu len v prípade, ak bol ukončený regulárnym spôsobom. Aj tento bol pôvodne zaznamenaný Seigneur de Brantôme. (Jeho trochu iná verzia sa nachádza v citovanom texte George H Powella)

Duel vo Ferrare sa udial za prítomnosti vojvodkyne Lukrécie Borgia začiatkom 16. storočia, presnejšie medzi rokmi 1505 a 1512, medzi dvoma kapitánmi, Azevadom a Sainte-Croix. Bojovalo sa na dvoje vojvodského paláca a povolenie na duel vydal Gaston de Foix, vojvoda z Nemours, vystupujúci ako zástupca francúzskeho kráľa. Rozhodcom bol Gaston de Foix a maršalom súboja slávny rytier Bayard... Azevado prišiel na súboj plne ozbrojený, pretože bol vyzývateľom a nevedel, aké zbrane má očakávať. No Sainte-Croix priniesol Azevadovi dva meče, dve dýky a dve prilby, z ktorých si mal vybrať. V dueli nemalo byť použité žiadne iné brnenie...

Sainte-Croix sa rozhodol nepoužiť v tomto boji svoju dýku, no Azevado si nechal meč, aj dýku. Počas boja dostal Sainte-Croix zásah do stehna, ktorý ho preťal až ku kosti, a padol na zem, pretože bol oslabený stratou krvi. Azevado ho vyzval, aby sa vzdal, no Sainte-Croix sa posadil a neodpovedal. Azevado odmietol zaútočiť na muža, ktorí sa nevedel brániť, preto vyzval Sainte-Croixa aby sa postavil. Jeho súper to urobil, no po dvoch krokoch opäť padol tvárou nadol. Azevado opäť čakal na vzdanie sa a meč mal pripravený aby odťal súperovi hlavu. Vojvodkyňa Lukrécia zasiahla a prosila rozhodcu, aby boj ukončil. De Foix však vyhlásil, že napriek úcte k vojvodkyni nemôže porušiť pravidlá duelu a urobiť to. Nakoniec však kapituláciu ponúkol Sainte-Croixov sekundant.

Azevado bol odvedený do De Foixových komnát za zvuku trúbok a vzdávania cti. Sainte-Croix však bol schopný odísť so svojimi zbraňami, pretože mu ich Azevado nevzal, ako mal právo. Keď po nich potom Azevado poslali, Sainte-Croix ich odmietol odovzdať. Rozhodca Sainte-Croixa informoval, že ak odmietne Azevadovi odovzdať zbrane, De Foix sám zabezpečí, aby bol vrátený na bojisko, z rany mu boli odstránené stehy a boj bude pokračovať s Sainte-Croixom v tej istej situácii, v akej bol, keď boj skončil. Po takejto hrozbe sa Sainte-Croix rozhodol zbrane odovzdať.

Netypické zbrane

V zdrojoch sa objavujú aj regulárne duely o česť, v ktorých sa bojuje netradičnými zbraňami. Záznam opäť pochádza pôvodne od Seigneur de Brantômeho a zaujímavá je na ňom aj ďalšia zmienka o možnosti použitia zápasu v dueli.

Ďalší zaujímavý súboj sa odohral v Ríme... medzi dvoma korzickými vojakmi. Bojovali mečmi a mali na sebe zbroj pozostávajúcu z krúžkovej vesty a morionu, ktorý mal na prednej strane pripevnenú dýku. Dôvodom pre dýku bolo, že vyzvaný, ktorý si mohol vybrať zbrane, bol slabší než jeho vyzývateľ, a myslel si, že dýka zabráni porážke v zápase v prípade boja na blízko. Bohužiaľ mu to nijako nepomohlo, pretože jeho oponent ho schytil a hodil na zem, no sám si zlomil ruku. K slovu sa rýchlo dostali dýky na prilbách a muži si navzájom uštedrili viacero zranení na tvárach, krkoch a rukách. Sekundanti sa rozhodli ukončiť boj a bol vyhlásený nerozhodný výsledok. Muži sa uzmierili a stali sa priateľmi, no jeden z nich nakoniec o mesiac neskôr na utŕžené zranenia umrel a druhý bol z toho veľmi zarmútený.

Skupinový duel

V dueli sa v niektorých prípadoch proti sebe nestavali dvaja súperi, ale dve znepriatelené skupiny. Táto forma sa pravdepodobne vyvinula zo skupinových turnajov, respektíve božích súdov, ktoré mohli byť tiež masové (napr. Bitka klanov pri škótskom Perthe, 1396). V niektorých prípadoch sa duel odohrával v rámci širších vojenských akcií a proti sebe stáli vybraní zástupcovia armád. Takým bol boj medzi trinástimi francúzskymi rytiermi a trinástimi talianskymi, ktorý popisuje Fabio Albergati v „Tratto del modo di ridurre a pace l'inimicitie private“ z roku 1583.

Talianske mesto Barletta, kontrolované Španielmi, bolo obľahnuté Francúzsmi. V španielskej armáde bojovalo množstvo Talianov vedených Prosperom Colonna. V jednej zrážke bol Diegom Mendozom zajatý francúzsky kapitán La Motte a odvedený do mesta. Počas večere s ním a inými francúzskymi zajatcami La Motte vyhlásil, že Taliani sú pokrytci a porušujú vlastné slová, a on, a iní Francúzi, sú pripravený potvrdiť toto vyhlásenie zbraňami. Keď sa to dostalo ku Colonnovi a jeho vojakom, dvaja rytieri, Gianni Capoccio a Gianni Bracalone, boli vyslaní aby od La Motteho žiadali stiahnutie slov. Odmietol to a oni dali výzvu všetkým Francúzom, ktorí budú chcieť, aby sa v dueli postavili proti rovnakému množstvu Talianov. Hoci bol La Motte proti výzve, nakoniec súhlasil.

V dueli bojovalo trinásť francúzskych rytierov pod velením La Motteho a trinásť talianskych rytierov pod velením Ettore Fieramoscu na poli neďaleko Quarata, na pol cesty medzi Barlettou a francúzskym táborom. V dueli rozhodoval Prospero Colonna a slávny rytier Bayard, bojovalo sa podľa všetkých požiadaviek rytierskeho kódexu. Prví zaútočili Francúzi a po šiestich hodinách sa ich rady rozpadli, pretože niektorí z nich boli zhodení z koňa a zajatí a iní vytlačení z bojiska. Medzi porazenými bol La Motte, keď z koňa zhodil Fieramosca. Z kolbišťa boli vytlačení len dvaja z Talianov. Víťazstvo bolo teda prisúdené Talianom, ktorí sa vrátili s francúzskymi väzňami do Barletty za sálv z diel a zvonenia zvonov. Ginzalo de Cordóba, veliteľ španielskej armády, dal každému z víťazov dedičné šľachtické znaky a potvrdil rodinné majetky Fieramoscovej rodiny, a z neho urobil grófa z Miglionico a pána z Aquara. Na mieste duelu bol postavený monument a väzni boli oslobodení po zaplatení výkupného sto zlatých dukátov.

Ďalší skupinový duel mal formu „ala mazza“ a odohral sa v talianskom Sassoferrato v roku 1567. Pôžička piatich paoli vyvolala konflikt medzi rodinami Jani a Calderani. Zvada vyvrcholila tým, že 29. augusta 1566 vydal Girolamo Severi „cartello“ – verejnú výzvu na súboj. Proti sebe sa malo postaviť šesť ľudí na každej strane, každý s mečom a dýkou. Výzvu verejne akceptoval o osem mesiacov neskôr, 10. mája 1567, Ottaviano Calderari. Ako svedkovia vystupovali Gio. Paulo Nobile, Girolamo Parmelini a Roberto Mercurio. Súhlasil s podmienkami súboja, no dodal, že sa pri ňom nemá použiť žiadna zbroj, a že sa má bojovať do úplného konca. Calderari síce poznamenal, že by radšej bojoval len so Severim, no keďže ostatní v jeho skupine trvali na tom, že sa chcú do súboja zapojiť, akceptoval skupinový boj. V oficiálnej akceptácii boli vymenované osoby, ktoré sa majú do duelu zapojiť: jeho brat Menco, jeho bratranec Prefetto, Gio. Maria Celli, Ugo di Giusto a kapitán Villano Cozzi. Tiež sa v nej uvádzalo, že keďže kapitán Cozzi už dostal osobnú výzvu od Gio. Pietra Honoria dello Staffolo, v boji sa majú postaviť proti sebe. Menco tiež požiadal, aby bol jeho oponentom Fulgineo Olimpi. Zároveň však vyhlásili, že sú pripravení postaviť sa proti akýmkoľvek šiestim osobám, ktoré Severi vyberie.

V akceptácii sa ďalej písalo, že ak s tým bude rodina Jeni súhlasiť, frakcia Calderari akceptuje, že súboj šiestich vybraných osôb urovná všetky vzájomné spory (teda pravdepodobne nie len pôžičku, ktorá bola pôvodnou príčinou konfliktu). Akceptácia žiadala od Severiho skupiny aby odpovedala do dvadsiatich dní a vybrala na duel nejaké miesto.

Silvio Venezian píše (Olimio da Sassoferrato. Poesia popolaresca marchigiana nel sec. XVI., Appendix II, Bologna, 1921), že sa duel odohral na mieste nazývanom La Selva, na hranici medzi územím patriacim pápežovi a územím Vojvodu della Cornia. Všetci bojujúci až na jedného zomreli. Pápež Pius V. dal údajne kvôli duelu celú oblasť do kliatby, a zrušil ju až po mnohých naliehavých žiadostiach jeho obyvateľov.

Začiatok na koniec

Toto krátke zamyslenie o dueloch zďaleka nechce byť vedeckou štúdiou – v lepšom prípade by mohlo byť začiatkom diskusie. Uzavrime ho (zatiaľ) úvodom z knihy Barbary Holland (Gentlemen's Blood: A History of Dueling): „Ak vás v bare niekto urazí, a vy vyletíte a skopete ho z barovej stoličky, a on schytí stoličku a vybehne na vás, je to proste bitka, výtržnosť, a vyhadzovač ju rýchlo preruší a oboch vás vyhodí. No ak, ako je to stále zvykom na miestach, ktoré si potrpia na formu, pozvete toho naničhodníka na parkovisko („Musel som ho vyzvať aby vyšiel von“, hovoríte neskôr na polícii, kajúcne, no hrdo.) a niekto z vašich priateľov a niekto z jeho vyjde s vami, aby vám podržal kabáty a dohliadol na fair play, a vy sa tam pobijete, je to duel. Duel s výzvou a jej akceptovaním, určeným miestom a sekundantmi. Duel vo svojej konečnej degradovanej, degenerovanej forme, v ktorom sa bojuje päsťami, nie rapiermi, no ktorý je ťažko vykoreniť, je hlboko integrovaný do spoločenského života, s tisícročnou históriou...“

Dodatok

V jednej z diskusií na serm.sk sa objavili odkazy na staré filmové záznamy reálnych duelov o česť (do prvej krvi), ktoré sa odohrali vo Francúzsku v polovici 20. storočia:

http://www.youtube.com/watch?v=5iaLDNhvAnM&feature=related

http://www.youtube.com/watch?v=uL9BWkN-Wcg&feature=related

(rd)

Použité zdroje:

Frederick R. Bryson, Ph. D.: The Sixteenth-Century Italian Duel: A Study in Renaissance Social History, The University of Chicago Press, Chicago, IL, 1938 (reprodukované na stránkach http://www.mindspring.com/~aedan/observatory.htm)

George H Powell: Duelling stories of the 16thC - From the French of Brantome, AH Bullen 1904 (reprodukované na stránkach http://www.zipworld.com.au/~zebee/duels.html)

Barbara Holland: Gentlemen's Blood: A History of Dueling, Bloomsbury, 2004

(plus zdroje citované v texte a v predchádzajúcej časti)

Suvisiace clanky:

Duely – časť prvá

17 / 1 / 2012

Výsledky turnaja Havranov 2012
Ďalší turnaj je úspešne za nami. Víťazom gratulujeme, všetkým účastníkom ďakujeme. A tešíme sa na stretnutie o rok. [Zobraziť článok]

12 / 12 / 2011

Havraní turnaj 2012
Pozývame vás na tradičný turnaj Havranov, ktorý sa uskutoční 14.1. 2012. [Zobraziť článok]

5 / 9 / 2011

Nábor nových členov 2011
SHŠ Corvus Arma otvára v septembri, októbri a novembri nábor nových členov. [Zobraziť článok]